pent

Komunistické koncentráky

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/166448-jachymovske-lagre-slzy-aj-po-polstoroci/


Jáchymovské lágre. Slzy aj po polstoročí

06.06.2010 16:23
Jáchymov
Najdesivejšia spomienka – Veža smrti v meste Ostrov. Tu sa drvila uránová ruda, tu väzni najrýchlejšie zomierali. Autor:

Od prvej amnestie pre politických väzňov uplynulo päťdesiat rokov. Od jeho narodenia len tridsaťšesť. Koženú aktovku odloženú v batožinovom priestore nad hlavou si k sebe počas osemhodinovej cesty z Bratislavy do Jáchymova berie hneď niekoľkokrát. Zakaždým z nej vytiahne hrubé dosky s dokumentmi. Roztrasený nápis na ich obale oznamuje: Otcove spisy.

Amnestia prezidenta Antonína Novotného z mája 1960 prepustila z komunistických koncentračných táborov a väzníc najviac politických väzňov počas celého obdobia červenej krutovlády. Rany utŕžené počas päťdesiatych rokov sa však nezahojili. Nezacelil ich ani všemocný čas. Aj po polstoročí ešte „muklom“ a ich rodinám počas cesty po lágroch v západných Čechách stekajú po lícach slzy.

Koncentračný tábor. Výraz spojený s nacizmom takmer tak silno ako holokaust. Keď však prechádzame pod vstupnou bránou tábora Vojna v Příbrame, nad ktorou sa tkvie nápis Prací ke svobodě, uvedomujeme si, že je tým fašistickým podobný viac ako sme si mysleli. Tábor je dnes len skanzenom. Nanovo postavené baraky, strážne veže, dva rady vysokého plotu s ostnatým drôtom.

Vojnu vyhrieva májové slnko, v ktorom sa ťažko vžíva do tragickej histórie. To však len dovtedy, kým neprehovorí osemdesiatročný František Zahrádka, náš sprievodca a bývalý politický väzeň, ktorému komunisti vzali trinásť rokov života. Z jeho slov naskakujú zimomriavky.

František Zahrádka pred vstupom do korekcie v...
František Zahrádka pred vstupom do korekcie v tábore Vojna. V samotke bez okien a s nízkym stropom trávili väzni dlhé dni. Autor: Milan Čupka

„Viete prečo mali na chrbte ten biely pás?“ pýta sa, keď v malom múzeu ukazuje figurínu v „drese“ mukla. „Terč.“ A spomína na Jardu Lukeša. Keď chcel utiecť, trafil bachar jeho terč na chrbte viackrát. Keď väzňa dobehol, stále dýchal. Vystrelil teda aj do hlavy. Vzorový telegram – „byl zastřelen pri útěku, na pohřeb nejezděte“ – však Lukešovej rodine neprišiel. Prežil zázrakom.

Bachar, ktorý strieľal, čelil po novembri žalobe. Demokratické súdy ho oslobodili. „Ten Lukešov príbeh má napriek tomu peknú bodku,“ dopĺňa Zahrádka s nádejou v hlase. „Dnes už síce nie je medzi nami, no keď som bol na jeho 75. narodeninách, k jubileu mu prišlo gratulovať pätnásť vnúčat. Je to krásny príklad toho, aký je ten život silný, ako si vie preraziť cestu.“

To už si pomaly aj my prerážame cestu do korekcie – najtemnejšej časti „lágra“. Samotka za trest je vlastne podzemným bunkrom bez okien a so stropom takým nízkym, že sa v ňom vystrie len nižší chlap. „Ten vstup bol samozrejme úplne iný, strmší,“ hovorí na dlhej pozvoľne zostupujúcej ceste k bunkru so zábradlím Zahrádka. „To viete, únia by nám to inak neskolaudovala ako časť múzea,“ uzatvára našu návštevu.

Smrť sa volá Nikolaj

Cestou z Příbramu do Jáchymova sa muž s aktovkou rozhovorí. Jeho otec si ako politický väzeň odsedel takmer celé desaťročie. Keď sa koncom päťdesiatych rokov dostal na slobodu, oženil sa. Splodil päť dcér, no dočkal sa aj syna. Nikdy ho však nevidel dospievať. Bývalý väzeň si vzal život, keď mal jeho syn len osem rokov.

Jáchymov je dnes pozoruhodné mesto. Najskôr ohúri veľkými hotelmi okolo kúpeľov, potom sa začne veľmi podobať na Banskú Štiavnicu, avšak zo začiatku 90. rokov. Nádherné, no zanedbané domy, ulica tiahnuca sa do kopca uprostred majestátnych kulís Krušných hôr. Lesov, ktoré boli pred viac ako polstoročím svedkom krušných príbehov.

Zrekonštruovaná šachta pri jáchymovskom tábore...
Zrekonštruovaná šachta pri jáchymovskom tábore Svornost. Dnes je turistickou atrakciou. Autor: Milan Čupka

Náš autobus stúpa ešte vyššie nad mesto do Mariánskej. Ubytovanie je zabezpečené v chate, ktorá voľakedy slúžila ako kasáreň SNB. Bývalí politickí väzni si líhajú do postelí, v ktorých voľakedy spali ich trýznitelia. Žiadny poltergeist sa však nekoná. Tu nikto neumieral. Muklov, teda mužov určených na likvidáciu, vraždili v okolitých horách.

Jedným z nich bol aj Ján Fischer. Pôvodom Američan si v Európe vyhliadol Rakúšanku. Mladomanželia sa usadili na Slovensku v hraničnej obci Vysoká pri Morave a postupne priviedli na svet šesť dcér. Po nástupe komunizmu sa však Jánovi Fischerovi stalo osudné puto so západom. Keď sa po vynesení rozsudku ocitol v Jáchymove, neuniesol to a chcel utiecť.

„Keď ho zastrelili, mala som len pár mesiacov,“ hovorí po raňajkách Sibyla Fischerová, najmladšia z jeho dcér. V ruke zviera mapu jáchymovskej oblasti, na ktorej má žltou zvýrazňovačkou vyznačené tábory. Najjasnejšie svieti tábor Nikolaj. Pri už neexistujúcom ostnatom drôte tohto lágra zastrelili jej otca.

Karol Noskovič ukazuje na miesto, kde bol v...
Karol Noskovič ukazuje na miesto, kde bol v päťdesiatych rokoch väznený. V pozadí stál voľakedy tábor Svornost. Autor: Milan Čupka

Ráno je v lese ešte chladno, topánky premokajú rosou. Nebyť dobre vyznačeného náučného chodníka, tábor by možno nenašli ani tí, ktorí v ňom roky „muklovali“. Komunisti po sebe príkladne upratali. Keď človek naozaj hľadá, všimne si občas kúsok zarasteného betónového základu akejsi budovy, zasypanú korekciu alebo šachtu.

Na mieste, kde kedysi stál tábor Nikolaj, zapaľuje pani Fischerová sviečku. Pomodlí sa za otca, ktorého nikdy nemala šancu spoznať. Z obalu vyťahuje jeho fotografiu z mladosti. Fešák v obleku s motýlikom. Na druhom obrázku je jej mama a šesť dcér. Malá Sibyla ešte ako bábätko. Fotka, ktorá mala byť darom otcovi do väzby. Neubráni sa slzám.

Komunisti stále zahladzujú

Muž s aktovkou je zahĺbený sám do seba. Ešte pred piatimi rokmi netušil, že jeho otec bol politický väzeň. Odvtedy skladá mozaiku. Krajská väzba, Leopoldov, Jáchymov… Čo ešte objaví? Spisov je plná aktovka, nezodpovedaných otázok ešte viac. O chvíľu sa ocitne v uránovej bani, teda na mieste, ktoré jeho otca psychicky poznačilo na celý život.

Sedemdesiattisíc neprávom uväznených. Stodvadsať zavraždených. Pavučina utrpenia sa však ťahala oveľa ďalej a v niektorých prípadoch sa ťahá dodnes. Nad Jáchymovom však napriek tomu funguje silné zvetrávanie. Niekedy vďaka silám prírody, inokedy vďaka politickej sile komunistov, ktorí všemožne ničia všetky pokusy o zachovanie pamiatky na ukrutnosti bývalého režimu.

Sibyla Fischerová vo Veži smrti ukazuje mapu...
Sibyla Fischerová vo Veži smrti ukazuje mapu jáchymovskej oblasti. Žltou farbou má zvýraznené bývalé lágre. Pri pokuse o útek z jedného z nich zastrelili jej otca. Autor: Milan Čupka

Stojíme pred vchodom do vari poslednej nezasypanej šachty, kde otročili politickí väzni. K jeho záchrane prispela aj Libuše Rudolfová z baníckeho spolku Barbora. Už roky bojuje s veternými mlynmi. Z viacerých strán totiž počúva, že pripomínanie minulosti je pre Jáchymov zlou reklamou. „Vraj to pôsobí depresívne na kúpeľných hostí. Blbosť,“ hnevá sa energická žena.

„Aby sme do šachty vôbec mohli púšťať ľudí, museli ju celú zrekonštruovať, vchod vybetónovali, vybielili. Skrátka, keď tam teraz vojdete, poviete si, že to tí väzni vlastne vôbec nemali také zlé,“ pokračuje rozčúlená Rudolfová, ktorá chce v Jáchymove na vlastnú päsť založiť malé múzeum o politických väzňoch. Na vôľu politikov už čakať nemieni.

Prechádzka šachtou je skôr prednáškou o baníctve. Autenticita je schovaná až v jednej z bočných uličiek za mrežami. Tam ešte nedosiahli rekonštrukčné práce, tam ešte vidno prostredie, v ktorom väzni dolovali urán. Tmavá „jaskyňa“ s ostrými výbežkami. Zážitkom je aj cesta do bane Svornosť, pol kilometra pod zemským povrchom. Stopy po väzňoch však dávno zmizli. Aj výťah, ktorý sa zdá pôvodný, je z deväťdesiatych ro­kov.

Baňa slúži momentálne kúpeľom, odčerpáva sa z nej liečivá rádioaktívna voda. Obraz spred polstoročia nevie turistom vykresliť nikto z osadenstva bane. Namaľuje ho pre nás až Karol Noskovič, ktorý si svoje odkrútil aj priamo v bani Svornosť. Vysokému chlapovi, ktorý v sebe nezaprie bývalého ochotníka, sa aj po rokoch jemne roztrasie hlas, keď si má zaspomínať.

Pracovný tábor Vojna v Příbrame je dnes už len...
Pracovný tábor Vojna v Příbrame je dnes už len skanzenom. Napriek tomu je jedinou možnosťou, ako zistiť, ako vyzerali komunistické lágre. Autor: Milan Čupka

„Najhorší bol nástup po šichte. Stáli sme v tých mokrých, prepotených šatách aj v najtuhších mrazoch niekedy aj hodiny, kým nás bachari spočítali. Viete, boli to takí jednoduchí chlapci, matematika im veľmi nešla, odznova začínali počítať nespočetne veľa ráz,“ spomína Noskovič a dodáva, že dolu v bani bola väčšia sloboda ako hore nad zemským povrchom.

L znamená likvidačný

Muž s aktovkou dlho vedel o svojej rodine len to, že sa rodičia rozviedli a otec krátko na to spáchal samovraždu. Poznal matkine výčitky i nevraživosť sestier. Vedel, že k rýchlemu koncu otcovi dopomohol alkohol. Čo bolo za tým, však netušil. Do západných Čiech sa vybral aj preto, aby si overil, či všetko zlé nespustilo práve jáchymovské peklo.

Ak boli komunistické koncentračné tábory ozaj infernom, každý pamätník vám bez váhania povie, kde presne v tejto sústave sídlil Lucifer. Veža smrti sa nenachádza v Jáchymove, ale v mestečku Ostrov. Stavba z červených tehál skrývajúca sa uprostred priemyselného areálu je jedným z posledných nezlikvidovaných nemých svedkov komunistického teroru.

Tábor okolo nej bol síce malý, ale najobávanejší. S krycím označením L ako likvidačný. Pod vežou v prízemnej budove sa totiž v jednom veľkom a niekoľkých menších mlynoch drvila uránová ruda. Väzni, z veľkej časti duchovní, ktorí tu pracovali, nemali nijaké ochranné prostriedky proti rádioaktívnemu materiálu a prachu. Smrť si ich brala šialene rýchlo.

Pamätníkov spomedzi nich je pramálo. Jeden z nich, František Šedivý, práve prijíma veľký potlesk. Členom konfederácií českých i slovenských politických väzňov práve rovno pod vežou vyrozprával svoj príbeh z Veže smrti, ktorý mal na rozdiel od mnohých iných šťastný koniec, hoci isté zdravotné komplikácie si z tábora L predsa len odniesol.

Vstup do pracovného tábora Vojna s vrchom...
Vstup do pracovného tábora Vojna s vrchom pamätníka v pozadí. Podobnosť s nacistickými koncentrákmi isto nie je náhodná. Autor: Milan Čupka

Veža zatiaľ nie je múzeom, pôsobí viac ako opustený sklad. Zaseknutý niekedy v socializme – v bočnej kuchynke na stene visí plagát, ktorý poučuje, že dobrý pionier vie, že potravinami treba šetriť. Obrovské prázdne priestory, ktoré voľakedy vypĺňali drviace mlyny, v tento deň zapĺňajú spomienky starcov.

Najzaujímavejší je príbeh väzňa, ktorý mal rovnaký začiatok ako iné, tragickejšie. Choroba z ožiarenia a vyčerpanosť spôsobili, že pri práci odpadol a zdalo sa, že už nadobro. V ukrutnej zime ho teda bachari vyhodili v jeho chabom ošatení na dvor. Na druhý deň, keď už mu mali kopať hrob, väzeň zrazu vstal. To bolo priveľa aj pre veliteľa tábora. Keď mu dala milosť Smrť, dal mu ju aj on.

Hoci už Smrť nemá vo veži kanceláriu, človek má po odchode z nej pocit, že mu do vrecka strčila aspoň svoju vizitku. Cesta späť do Jáchymova je ťaživá. Betónové základy barakov, zrekonštruované šachty či nanovo postavený tábor – nič z toho nevezme človeka tak drsne do minulosti ako práve červená veža. Je správne, že sa stala národnou pamiatkou a nehrozí jej buldozér.

V mene otca i sestier, amen

„Kedy som začal pátrať po osude svojho otca? V momente, keď som sa mal ja sám stať otcom,“ rozhovorí sa muž s aktovkou krátko pred odchodom domov. Je o poznanie spokojnejší. Získal ďalšie vzácne časti do svojej mozaiky. Tentoraz mu však neoťažela aktovka pod návalom nových dokumentov, ale odľahčila sa duša.

O väznení svojho otca sa po prvý raz viac dozvedel až v roku 2005, keď navštívil časť rodiny, s ktorou predtým neudržiaval nijaký kontakt. Zistil, že jeho otec ako 19-ročný mladík túžil koncom štyridsiatych rokov ujsť do Spojených štátov. Spolu s kamarátmi ho však chytili a odsúdili za protištátnu činnosť. Za mrežami strávil deväť a pol roka. Väčšinu z toho v Jáchymove.

Podobne ako mnohí ďalší väzni, nechcel sa do tých čias vracať ani len v spomienkach. Napokon si ich vzal so sebou na druhý svet. Jeho jediný syn však v túžbe po otcovskom vzore tie spomienky potrebuje. Podobne ako pani Fischerová, aj on neskutočne túži poznať názory súčasníkov na svojho otca.

„Podľa toho, k čomu som sa dopátral, si myslím, že to, ako pôsobil na ľudí, aký negatívny dojem zanechal u sestier a mamy, že to všetko malo pôvod práve v tom dlhom väznení. Táto akcia mi to len potvrdila.“ Nielen jemu. Hoci sestry nejavili o otcov príbeh ani po rokoch záujem, osud zamiešal karty tak, že najstaršia z nich sa o ňom predsa len dozvedela viac.

Pred niekoľkými rokmi sa totiž presťahovala do mesta Ostrov, sídla Veže smrti. Muž s aktovkou preto spojil pátranie po otcovi s návštevou sestry. „Tej téme sa nedalo vyhnúť, keďže som sem kvôli tomu prišiel. Bavili sme sa o otcovi do noci, pre ňu to všetko boli úplne nové fakty,“ pokračuje muž s aktovkou v dialógu.

Kto by si pomyslel, že pre niekoho môže byť téma politických väzňov z päťdesiatych rokov nanajvýš živá aj v roku 2010? Tá rana ešte stále nie je celkom zacelená. A to aj napriek tomu, že kým v minulosti chodili na spomienkové výlety do Jáchymova aj dva plné autobusy pamätníkov spomedzi väzňov, tento rok ich zo Slovenska cestovalo toľko, že na ich zrátanie stačila jedna ruka.

Autobus s bývalými muklami a ich rodinami odchádza z Jáchymova. V batožinovom priestore nad hlavami cestujúcich sa natriasa kožená aktovka ukrývajúca tragický ľudský osud. Podobne smutných dokumentov sú plné archívy a sklady. Prevetrávať ich treba pravidelne. Inak hrozí, že zapadnú nielen prachom, ale ktovie…

Možno raz aj novým, obdobne trpkým čítaním.



Komentáře k článku

Vytvořenou službou P-C.cz - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránek