pent

Banda zlodejov - Ignác Milan Krajniak

Ignác Milan Krajniak
Banda zlodejov
Šokujúca pravda o oligarchoch a politikoch na Slovensku
ISBN 978–80–972126–0-5
Bratislava, 2015
„Štát, ktorý by nebol organizovaný na základe
spravodlivosti, by sa zmenil na veľkú bandu zlodejov.“
Sv. Augustín
Čo sa dozvie čitateľ v tejto knihe?
Máte v rukách knihu, v ktorej vystupujú reálne osoby, firmy aj politické
strany. Z politikov je to napríklad Robert Fico, Ján Figeľ, Béla Bugár alebo
Radoslav Procházka. Venujem sa podnikateľským skupinám, ako sú Penta,
J,T alebo Lexovci. Zaoberám sa tiež prepojením týchto oligarchických
štruktúr na politické strany, napríklad na Smer, KDH, Most alebo Sieť.
Niektoré príbehy o týchto aktéroch sú pikantné, iné prekvapujúce a niektoré
asi čitateľa pobúria. Všetky tieto príbehy sú však v konečnom dôsledku o
peniazoch.
Ak sa nechcete nechať manipulovať a nestačia vám iba povrchné a
vyselektované informácie uverejnené v médiách, táto kniha je určená práve
pre vás. Čitateľa tejto knihy vnímam ako človeka, ktorý chce poznať pozadie
slovenskej politiky a veľkého biznisu. Myslím si, že ho zaujíma nielen to, čo sa
práve deje. Verím, že čitateľa zaujíma aj prečo a v prospech koho sa to deje.
Každý čitateľ v tejto knihe nájde odpovede na nasledujúce otázky:
Kto bol krstným otcom majetkového prevratu po roku 1989?
Ako začínali najvplyvnejší slovenskí oligarchovia?
Kto zbohatol na priamych predajoch štátneho majetku a kto na kupónovej
privatizácii?
Aký bol príbeh najnebezpečnejšej slovenskej finančnej skupiny Penta?
Prečo prišli o svoje peniaze malí akcionári VÚB Kupónu, Slovenskej poisťovne
a VSŽ?
Ktorí oligarchovia ovládajú slovenské médiá?
Kedy sa stali oligarchovia silnejšími, ako sú slovenskí politici?
Ktorí oligarchovia ovládajú slovenské politické strany?
V tejto knihe sa dozviete, ako sa dobré vzťahy z čias komunizmu premenili na
peniaze. Ako sa potom tieto peniaze premenili na moc. A ako sa táto moc
znovu a znovu mení na ďalšie peniaze. Na Slovensku totiž vznikol uzavretý
okruh politiky a peňazí.
Vďaka tomuto kolobehu moci a peňazí sa Slovensko postupne zmenilo zo
štátu, kde majú všetci ľudia nádej na spravodlivosť, na akúsi bandu veľkých
zlodejov. Táto kniha má čitateľovi pomôcť pochopiť, ako sme sa dostali do
situácie, že na Slovensku opäť vládne partia nedotknuteľných a
privilegovaných.
Som presvedčený, že každý čitateľ nájde v tejto knihe informácie a súvislosti,
ktoré budú pre neho prekvapujúce. Myslím si, že po prečítaní tejto knihy sa
budete na slovenských oligarchov a politikov pozerať z iného uhla pohľadu.
Ignác Milan Krajniak
Prvá časť
Majetkový štátny prevrat
Krstný otec majetkového štátneho prevratu
Na pád komunizmu bola najlepšie pripravená KGB
Ak chceme pochopiť procesy, ktoré prebiehali po páde komunizmu v
bývalých krajinách sovietskeho bloku, nemôžeme vynechať príbeh Filippa
Denisoviča Bobkova. Tento človek totiž pochopil, že po politických zmenách
budú nasledovať zmeny v majetkových pomeroch postkomunistických štátov.
Preto urobil kroky, aby boli tí „správni ľudia“ na nové pomery pripravení.
Generál Filipp Denisovič Bobkov sa narodil 1. decembra 1925 v Červonej
Kamenke na Ukrajine. Bol zakladateľom 5. správy KGB, ktorej v rokoch 1969
až 1983 šéfoval. Táto správa sa zaoberala represívnymi akciami proti
vnútornému nepriateľovi – čiže proti disidentom a odporcom komunistického
režimu.
Bol zodpovedný za vyhostenie nositeľa Nobelovej ceny mieru Andreja
Sacharova z Moskvy a za jeho nútené presídlenie do Gorkého. Mal „na
starosti“ aj potláčanie vzbúr v etnicky neruských častiach Sovietskeho zväzu,
neskôr známych ako Sumgaitský pogrom, pogrom v údolí Fergana, povstanie
v Tbilisi či povstanie v Alma Ate.
V roku 1985 sa stal Bobkov prvým námestníkom predsedu KGB. Bobkov si
veľmi dobre uvedomoval, že komunizmus ako systém už nevládze konkurovať
kapitalistickému Západu. Vedel, že zmena pomerov skôr alebo neskôr
nastane, a snažil sa nastaviť procesy tak, aby aj po politickom páde zostal
vplyv komunistických špičiek zachovaný.
V roku 1991 odišiel generál Bobkov z KGB a nastúpil do služieb ruského
oligarchu Vladimíra Gusinského. V rokoch 1992 až 2001 pôsobil ako šéf jeho
súkromnej tajnej služby. Pracovali pre ňu stovky bývalých dôstojníkov KGB,
ako aj 1 500 „vojakov“.
Bobkov si robil svoju novú „kapitalistickú“ prácu minimálne rovnako dobre,
ako si plnil svoje úlohy v KGB. V roku 1995 zachránil Bobkov Gusinskému
„krk“. Do sídla Gusinského impéria MOST vtedy vtrhlo komando generála
Koržakova, blízkeho priateľa a osobného ochrancu prezidenta Jeľcina.
Koržakov sa rozhodol Gusinského „vypáliť“.
Lenže akcia dopadla opačne, ako dúfal. Bobkov nielenže Gusinského
zachránil, ale do vedenia FSB, nástupcu KGB, presadil svojho človeka Nikolaja
Kovaljova. Pre zaujímavosť, nástupcom Kovaljova na čele FSB sa stal v roku
1998 neskorší ruský prezident Vladimír Putin.
V roku 2000 bol Bobkovov chlebodarca Gusinskij zatknutý v Španielsku. Aj
vtedy sa mu však podarilo na kauciu 12 miliónov dolárov dostať von a
vykĺznuť. V roku 2001 sa skončilo Bobkovovo angažmá v prospech
Gusinského. A v roku 2003 ušiel Gusinskij definitívne z Ruska do Izraela.
Ak si uvedomíme, ako skončil jeho kolega oligarcha Chodorkovskij,
rozhodnutie Gusinského ujsť bolo asi to najlepšie, čo mohol vtedy urobiť.
Možno to bola posledná dobrá rada, ktorú dostal od svojej bývalej pravej
ruky Bobkova.
Zakladanie tajných fondov KGB
Po zmenách vo východnej Európe v roku 1989 bolo vedúcim predstaviteľom
KGB zrejmé, že na prípravu prechodu do nových kapitalistických pomerov im
už nezostáva veľa času. Generál Bobkov sa rozhodol tento čas využiť na
realizáciu tajnej operácie, ktorá výrazne ovplyvnila aj ponovembrové pomery
v Česko-Slovensku a po vyhlásení samostatnosti aj v Slovenskej republike. Na
jeseň 1990 totiž vydal Bobkov pokyn, aby boli dôstojníkmi KGB zakladané
firmy, banky a nadácie, ktoré budú spravované príslušníkmi KGB alebo inými
dôveryhodnými osobami.
Do kágebáckych firiem, bánk a nadácií boli potom presúvané finančné
prostriedky KGB, ako aj majetok Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Išlo
o miliardy dolárov. Generáli KGB tak získali finančný kapitál, ktorý im
zaručoval „netrhový“ náskok v nových režimoch. Tento finančný kapitál bol
potom používaný v privatizácii na nákup štátnych podnikov a bánk.
Kágebácke finančné štruktúry sa zakladali nielen v Rusku, ale aj v zahraničí. A
nielen na Západe či v Karibiku, ale všade tam, kde mali vtedajší velitelia KGB k
dispozícii „dôveryhodné osoby“. Teda aj v krajinách Strednej Európy, medzi
ktoré patrí aj Slovensko.
V bývalom Česko-Slovensku mal generál Bobkov „dôveryhodnú osobu“.
Svojho lojálneho človeka, ku ktorému mal takmer otcovský vzťah. Bol to
generál Alojz Lorenc, posledný šéf komunistickej tajnej polície. Alojz Lorenc si
podľa jeho vlastných slov generála Bobkova vážil a strávil s ním aj nejednu
„služobnú aj súkromnú chvíľu“. Lorenc neskôr v rozhovoroch potvrdil, že sa s
Bobkovom stretával aj po roku 1989. Ako sa vyjadril, veci sa zmenili, ale
„dôvera zostala“.
Alojz Lorenc. Šedá eminencia oligarchov
Z delostrelca až do čela komunistickej tajnej služby
Alojz Lorenc sa narodil 21. júna 1939 v Trenčíne. Už ako 15-ročný nastúpil do
ozbrojených zložiek štátu – zmaturoval v roku 1957 na škole dôstojníckeho
dorastu v Poprade. Potom nasledovalo Delostrelecké technické učilište v
Martine, kde absolvoval odbor „veliteľ čaty protilietadlového delostrelectva“.
Ako 22-ročný sa stal členom KSČ. V roku 1970 absolvoval Vojenskú akadémiu
Antonína Zápotockého.
Počas sovietskej okupácie v auguste 1968 bol predsedom Základnej
organizácie KSČ na vojenskej akadémii. Sám k tomu uviedol:
„Asi v máji som začal vidieť nebezpečie posôbenia pravicových síl v našej
spoločnosti a neskôr i vnútri strany, a toto ma viedlo po 21. auguste 1968 k
hodnoteniu príchodu spojeneckých vojsk ako východiska zo situácie.“
Vo svojom hodnotení ŠtB píše, že počas začiatku vojenskej okupácie „plne
obstál, dosiahol to, že výbor ZO KSČ neorganizoval žiadne nátlakové akcie,
brzdil oportunistické tendencie. Vstup vojsk Varšavskej zmluvy videl ako
východisko zo situácie a zastával internacionálne postoje. Komisiou pre
výmenu členských legitimácií mu bola vyslovená pochvala a poďakovanie za
jeho správny triedny postoj a angažovanosť pri konsolidačnom procese“.
V roku 1969 dostal Alojz Lorenc vyznamenanie – medailu Za službu vlasti.
Keď 1. septembra 1970 nastúpili deti po prázdninách do školy, lojálny a
preverený komunista Lorenc nastúpil ako 31-ročný v hodnosti majora do ŠtB.
Celé sedemdesiate roky pracoval na zvláštnej správe ŠtB ako kryptológ, od
roku 1977 pôsobil ako náčelník zvláštnej správy ŠtB.
V auguste 1980 bol 40-ročný podplukovník Alojz Lorenc oboznámený
náčelníkom kádrovej správy ŠtB plk. Jozefom Soukupom (hlavným
personalistom ŠtB) s tým, že bude vymenovaný za náčelníka ZNB hlavného
mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja. Po pražskej správe ZNB to bola
druhá najdôležitejšia krajská správa ZNB vo vtedajšom komunistickom Česko-
Slovensku. „Súdruh Lorenc na to reagoval vyhlásením, že bude pracovať vždy
tam, kde ho strana bude potrebovať,“ píše plk. Soukup v zázname o tomto
stretnutí.
Ako náčelník správy ZNB v Bratislave sa Lorenc osvedčil. Už ako plukovník
dostal v roku 1982 vyznamenanie – medailu Za zásluhy o ochranu štátnych
hraníc ČSSR. Len pripomínam, že ostraha štátnych hraníc sa vtedy riadila
zásadou z filmu Pelíšky: „Rozkaz ten zněl jasně. Muž s brašnou nesmí projet
za žádnou cenu.“
Na jar 1983 bol 43-ročný Alojz Lorenc povýšený na generálmajora. Od 1.
novembra 1985 sa stal prvým námestníkom federálneho ministra vnútra a
náčelníkom ŠtB. Presne v tom čase sa stal jeho budúci patrón Bobkov prvým
námestníkom šéfa KGB. Čo sa týka Lorenca, od konca roka 1985 boli nad ním
vo vtedajšom Česko-Slovensku už iba dvaja ľudia: minister vnútra Vratislav
Vajnar a generálny tajomník ÚV KSČ Gustáv Husák.
Napriek neskoršej výmene ministra vnútra Vratislava Vajnara za Františka
Kincla, ako aj výmene Gustáva Husáka za Miloša Jakeša, sa Lorencova pozícia
ešte viac posilnila – dostal pod svoju kompetenciu všetky dôležité správy
federálneho ministerstva vnútra s výnimkou rozviedky a vyšetrovania. K
päťdesiatke bol Alojz Lorenc v roku 1989 povýšený na generálporučíka.
Moc Alojza Lorenca
Aby si najmä mladší čitatelia vedeli predstaviť, akú veľkú organizáciu riadil
Lorenc tesne pred 17. novembrom 1989 a koľko ľudí mal na povel, ponúkam
niekoľko čísel:
Počet príslušníkov ŠtB: 14 000
Počet tajných agentov ŠtB: 8 800
Počet dôverníkov ŠtB: 8 600
Počet konšpiračných a prepožičaných bytov: 1 500
Počet policajtov spadajúcich pod velenie A. Lorenca ako náčelníka
operačného štábu federálneho ministerstva vnútra v prípade vyhlásenia
mimoriadnej situácie: 70-tisíc
V rozhovoroch, ktoré poskytol médiám pri príležitosti 25. výročia pádu
komunistického režimu, sa Alojz Lorenc snažil vytvoriť dojem, že bol iba
kolieskom vo veľkom stroji komunistickej diktatúry. Opak bol pravdou.
Ako túto moc Lorenc využíval
Alojz Lorenc mal vo funkcii náčelníka ŠtB jednu dôležitú výhodu oproti
všetkým ostatným mocným vtedajšieho komunistického režimu: Mal všetky
informácie. Vedel teda veľmi dobre, že podpora v spoločnosti voči
komunistickej strane neustále klesá. A vedel tiež, že neustále klesá aj podpora
členov komunistickej strany voči prestarnutému a skostnatenému vedeniu
štátu.
Po nástupe Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka Komunistickej
strany Sovietskeho zväzu a jeho „perestrojke“ bolo jasné, že zmeny prídu aj v
Česko-Slovensku. Išlo len o to, aké zmeny to budú a kto bude ich lídrom.
Lorencova stratégia vo funkcii náčelníka ŠtB sa dá rozdeliť na dve línie:
získavanie času a príprava kádrov na novú dobu.
Získavanie času
Komunistická strana Česko-Slovenska nebola v druhej polovici osemdesiatych
rokov pripravená na fungovanie v novej dobe. Potrebovala nevyhnutne
reformy. Ale na presadenie reformy komunistickej strany bol potrebný čas.
Lorenc ho získaval tým, že sa snažil čo najviac rozkladať a kompromitovať
disidentov a iné opozičné sily, ktoré by mohli komunistickú stranu ohroziť.
Na to bola určená napríklad akcia „KLIN“. Okrem iného išlo o to, aby ŠtB
dostala svojich agentov a donášačov do každej disidentskej skupiny a vedela
vopred o všetkom, čo sa chystá.
V tom bol Lorenc pomerne úspešný. Vďaka svojim agentom sa mu podarilo
ovplyvniť predstaviteľov opozície napríklad v tom, aby 21. augusta 1989
neorganizovali veľké masové protesty. K tomuto úspechu mu vtedy
gratulovali aj jeho kolegovia z KGB.
K získavaniu času patrilo aj zatýkanie a zastrašovanie tých odporcov režimu,
ktorí otvorene vystupovali proti nemu. Disidenti a protestujúci študenti boli
držaní v celách predbežného zadržania, prípadne vyvážaní v noci desiatky
kilometrov do lesa, aby si počas nočnej chôdze domov rozmysleli, či je pre
nich odpor proti režimu naozaj takou dôležitou vecou.
Do poslednej chvíle pred Novembrom 1989 však prebiehali aj politické súdne
procesy, aj keď tie už v tom čase Lorenc nepodporoval. Ešte v auguste 1989
zatkla ŠtB Jána Čarnogurského, Miroslava Kusého, Hanu Ponickú, Antona
Seleckého a Vladimíra Maňáka. Boli obvinení z podvracania republiky. Ján
Čarnogurský zostal vo väzbe až do Novembra 1989, keď bol pod tlakom
protestujúcich demonštrantov prepustený pravdepodobne ako posledný
politický väzeň na Slovensku.
Príprava kádrov
Okrem získavania času sa Alojz Lorenc snažil pripraviť vnútri komunistickej
strany podmienky na jej reformu. Správne predpokladal, že ak má byť
reforma komunistickej strany prijatá verejnosťou kladne, bude musieť dôjsť k
prehodnoteniu postoja k okupácii z roku 1968. Počas reorganizácie ŠtB preto
Lorenc urobil veľkú kádrovú obnovu. Do funkcií sa dostali mladí ľudia, ktorí sa
počas roka 1968 vzhľadom na svoj vek nemohli skompromitovať, a preto ich
reforma strany nijako neohrozovala. Viacerí noví dôstojníci ŠtB potom urobili
kariéru v Lexovej SIS, ako napríklad Dušan Kemény alias Pastucha, ktorý bol
šéfom odboru „špinavých operácií“ SIS.
Súčasťou prípravy na zmeny v spoločnosti bolo aj dosadzovanie agentov ŠtB
do opozičných skupín, o ktorej sme už hovorili. Táto Lorencova stratégia sa
ukázala ako veľmi úspešná.
Ďalšou stratégiou bolo pripravovať mladých odborníkov lojálnych ku
komunistickému režimu. Alojz Lorenc si uvedomoval, že v nových pomeroch
bude okrem lojality ku komunistickej strane rozhodovať aj odborná
pripravenosť. Mnohé deti z lojálnych komunistických rodín, ktoré boli
dôsledne preverované ŠtB, boli preto vysielané na štúdium do zahraničia.
Napríklad do Moskvy.
MGIMO:
Liaheň kádrov pre KGB a ŠtB
Kto z našich politikov a diplomatov tam študoval?
Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov (MGIMO) bol
najelitnejšou vysokou školou v komunistickom bloku, ktorá pripravovala
kádre pre komunistické režimy po celom svete. A preto si zaslúži trochu viac
našej pozornosti.
Skoro každý si vie predstaviť, čo znamená Harvard alebo Yale pre USA, Oxford
či Cambridge pre Veľkú Britániu alebo Sorbonna pre Francúzsko. Presne to
znamenal MGIMO pre komunistický Východ. Študovali tam mladé
komunistické kádre nielen zo Sovietskeho zväzu, ale aj z Česko-Slovenska,
Poľska, Maďarska, Východného Nemecka, Rumunska, Bulharska, Vietnamu či
Mongolska.
Ale je tu jeden zásadný rozdiel medzi MGIMO a Harvardom, Oxfordom alebo
Sorbonnou. Na MGIMO sa mohol dostať iba starostlivo preverený, ku
komunizmu lojálny študent, z „dobrej“ rodiny a bez akejkoľvek kádrovej
škvrny. Ak napríklad niekto z rodiny emigroval na Západ, podľa kritérií
stanovených ŠtB to znamenalo STOP pre takéhoto uchádzača.
Práve preto sa na MGIMO nedostal napríklad dlhoročný partner Penty Martin
Kúšik, ktorý bol spolužiakom budúcich kolegov z Penty v prípravke na MGIMO
– gymnáziu v Banskej Štiavnici. Stopku pre neho znamenal fakt, že mu strýko
emigroval do USA.
A bol tu ešte jeden rozdiel oproti západným elitným univerzitám: MGIMO bol
oficiálnou farmou pre komunistické tajné služby. Sovietska KGB a vojenská
rozviedka GRU mali dokonca dohodnuté kvóty na absolventov. KGB mohla
zverbovať do svojich radov 30 percent absolventov a GRU 20 percent
absolventov zo Sovietskeho zväzu. Zvyšnú polovicu absolventov čakala práca
na ministerstve zahraničných vecí. To znamenalo prácu v diplomacii, možnosť
vycestovať do kapitalistickej cudziny a vysoko nadpriemerný plat.
Komunistický režim preto rozhodol, že na MGIMO môže ísť ročne študovať
iba 15 až 20 študentov z bývalého Česko-Slovenska. Za komunizmu už len
samo prijatie na MGIMO znamenalo dve veci: Študent a jeho rodina museli
spĺňať najprísnejšie kritériá lojálnosti ku komunistickému režimu. A
znamenalo to tiež doživotnú príslušnosť k hornému percentu komunistickej
spoločnosti.
Oficiálny výberový proces
Ako vlastne prebiehal proces, na základe ktorého sa dostali na MGIMO
napríklad budúci partneri Penty Haščák, Oravkin a Dospiva? ŠtB mala
vypracovanú presnú metodiku, ako k takýmto uchádzačom pristupovať. V
marci 1980 vypracoval 42. odbor rozviedky materiál s názvom „Prijímanie
záujemcov o štúdium na MGIMO.“ Rozviedka; bola tou časťou ŠtB, ktorá sa
venovala špionáži v zahraničí. Už v tom čase v nej pracoval napríklad aj Juraj
Široký.
V spomínanom materiáli rozviedky sa okrem iného píše, že záujemca o
štúdium v ZSSR posiela prihlášku v treťom ročníku gymnázia na príslušný
Krajský národný výbor (KNV) – na odbor školstva. Napríklad Haščák si teda
podal prihlášku na MGIMO prostredníctvom KNV v Košiciach, pravdepodobne
začiatkom roka 1986. Pochádzal totiž zo Starej Ľubovne, kde jeho otec
vyučoval ruštinu na miestnom gymnáziu. Mimochodom, predsedom KNV v
Košiciach sa stal v roku 1986 neskorší prezident Rudolf Schuster.
V Košiciach sa urobil prvý výber uchádzačov z kraja. Potom poslali prihlášku
Haščáka na slovenské ministerstvo školstva, kde mala podľa spomínaného
materiálu rozviedky túto agendu na starosti súdružka Borodovčáková.
Predbežný výber uchádzačov robilo po prijímacích pohovoroch federálne
ministerstvo zahraničných vecí.
Vybratí kandidáti na štúdium v Moskve nastúpili do tzv. prípravky – českí
uchádzači do Jevíčka a slovenskí do Banskej Štiavnice. Tam aj zmaturovali. A
potom urobilo federálne ministerstvo zahraničných vecí definitívny výber.
Úplne nakoniec musel vybratých uchádzačov posvätiť ešte príslušný odbor
Ústredného výboru Komunistickej strany Československa.
Reálny výberový proces
ŠtB mala výber uchádzačov pod svojou kontrolou už od momentu, ako sa
prihlášky uchádzačov dostali na ministerstvo školstva. Na tento účel
zverbovala rozviedka ŠtB pracovníkov týchto ministerstiev. Potom mali
jednotlivé regionálne oddelenia ŠtB vykonávať ich previerku. Podľa materiálu
rozviedky mali príslušníci ŠtB dokonca zverbovať pracovníkov gymnázií, na
ktorých uchádzači študovali, aby mohli byť dôsledne preverení. Previerka
pokračovala osobným stykom so študentmi, ako aj s ich rodinami, priateľmi či
susedmi.
Už v tejto fáze výberu uchádzačov mali príslušné regionálne správy ŠtB za
úlohu zverbovať potenciálnych študentov MGIMO na spoluprácu. Istým
obmedzením bola kvóta, podľa ktorej 50 percent absolventov bolo podobne
ako v Sovietskom zväze určených pre ministerstvo zahraničných vecí a
podniky zahraničného obchodu. ŠtB teda nemohla byť „nenažratá“ a
vykradnúť všetky kádre ministerstvu zahraničných vecí. Rozviedka totiž vtedy
patrila pod ministerstvo vnútra a nie pod ministerstvo zahraničných vecí.
Zverbovaní študenti boli potom riadení dôstojníkmi 2. správy ŠtB na
zastupiteľskom úrade v Moskve. V materiáli rozviedky sa uvádza, že študenti
nemôžu byť prijatí priamo do služobného pomeru v rozviedke, pretože pred
tým, ako sa môžu stať zamestnancami ministerstva vnútra, musia ešte
absolvovať základnú vojenskú službu.
Zverbovaní študenti často v Moskve donášali na seba navzájom. ŠtB totiž
považovala za dôležité vedieť, či sa niektorý z jej budúcich zamestnancov z
mladíckej nerozvážnosti alebo pod vplyvom alkoholu nepochválil spoluprácou
so svojím budúcim zamestnávateľom.
Komunistická tajná polícia mala teda výber uchádzačov o štúdium na MGIMO
pod kontrolou. Nielen preto, že nechcela dopustiť, aby sa na MGIMO dostala
nelojálna osoba. Pre ŠtB bolo MGIMO podobne ako pre KGB a GRU farmou, z
ktorej si vyberali budúcich zamestnancov a tajných spolupracovníkov.
Vplyv absolventov MGIMO na slovenskú politiku
Absolventi MGIMO boli po roku 1989 viditeľne prítomní nielen v biznise, ale
aj vo vysokých pozíciách v slovenskej politike. V akých vysokých štátnych
funkciách absolventi MGIMO pôsobili a mnohí pôsobia dodnes?
Miroslav Lajčák, minister zahraničných vecí SR
Vazil Hudák, minister hospodárstva SR
Maroš Šefčovič, eurokomisár pre energetiku
Eduard Kukan, europoslanec, bývalý minister zahraničných vecí SR
Ján Kubiš, vysoký predstaviteľ OSN pre Afganistan, bývalý minister
zahraničných vecí SR
Pavol Hamžík, bývalý minister zahraničných vecí SR
Peter Burian, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí SR
Ľubomír Rehák, generálny riaditeľ politickej sekcie ministerstva zahraničných
vecí SR.
Súčasní a bývalí veľvyslanci
Miroslav Slivovič, veľvyslanec SR v Indonézii
Ján Bóry, veľvyslanec SR v Iráne
Michal Kottman, veľvyslanec SR v Japonsku
Alexander Iľaščík, veľvyslanec SR v Juhoafrickej republike
Milan Lajčiak, veľvyslanec SR v Kórejskej republike
Peter Kmec, veľvyslanec SR v USA
Milan Cigáň, veľvyslanec SR v Brazílii
Anton Pinter, veľvyslanec SR v Egypte
Peter Michalko, veľvyslanec SR v Grécku
Pavol Svetík, veľvyslanec SR v Kuvajte
Jaroslav Blaško, veľvyslanec SR v Mexiku
Jozef Adamec, veľvyslanec SR v Portugalsku
Juraj Migaš, veľvyslanec SR v Slovinsku
Juraj Siváček, veľvyslanec SR na Ukrajine
František Dlhopolček, veľvyslanec SR v Číne
Vladimír Halgaš, veľvyslanec SR v Thajsku
Peter Lizák, veľvyslanec SR v Rakúsku
Milan Kollár, veľvyslanec SR v Kanade
Radomír Boháč, veľvyslanec SR v Dánsku, Portugalsku a Etiópii
Len pripomínam, že v prípade 50 percent absolventov MGIMO máme istotu,
že neboli agentmi alebo zamestancami ŠtB, KGB alebo GRU. Pri zvyšnej
polovici absolventov v to môžeme iba dúfať. Konflikt na Ukrajine nám ukázal,
že Rusko tvrdo pracuje na obnovení svojho veľmocenského vplyvu v Európe.
Čo myslíte, je pre dnešné Slovensko takýto vysoký počet absolventov MGIMO
v slovenskej politike a slovenskom biznise skôr príležitosťou alebo rizikom?
Prelom v roku 1989
Zmena režimu nastala pre Lorenca predčasne
Prípravu kádrov na prechod do nových politických pomerov sa Alojzovi
Lorencovi darilo úspešne manažovať. Po zmenách v Poľsku v roku 1989 však
vedel, že sa mu kráti čas. Preto Lorenc pripravil spolu s ministrom vnútra
Kinclom, šéfom bezpečnostného oddelenia ÚV KSČ Rudolfom Hegenbartom a
generálnym prokurátorom Jánom Pješčákom memorandum pre generálneho
tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša. V memorande vyzývali Jakeša na urýchlené
reformy v KSČ a prehodnotenie postoja k roku 1968. Požadovali tiež, aby sa
mocensky nezasahovalo proti predstaviteľom politickej opozície. Táto ich línia
však v komunistickej strane nezískala väčšinovú podporu.
Začiatkom jesene 1989 mali Hegenbart a Lorenc k dispozícii aktuálny
prieskum verejnej mienky, z ktorého vyplývalo, že dve tretiny občanov Česko-
Slovenska nedôverujú vedeniu komunistickej strany, dve tretiny občanov
neveria komunistickej strane, že zmeny v spoločnosti myslí vážne. A dve
tretiny ľudí si myslelo, že ak by aj komunistická strana myslela reformy vážne,
nevedela by ich aj odborne zrealizovať. Dve tretiny občanov odmietali
komunistickú ideológiu a iba 5 percent občanov by uvažovalo o vstupe do
komunistickej strany.
Svoju pozíciu a hodnotenie situácie konzultoval Lorenc aj so svojím patrónom
generálom Bobkovom. Stretol sa s ním aj v októbri 1989, keď s ním debatoval
okrem iného aj o otázke prehodnotenia udalostí z roku 1968. „Potvrdil mi, že
to už je výlučne naša vec a Sovietsky zväz túto otázku ponecháva iba na nás.
To bol otvorený signál. In claris,“ spomínal na toto stretnutie generál Lorenc
neskôr.
Na základe stretnutia s Bobkovom teda Lorenc vedel, že Rusi dávajú od
udalostí v Česko-Slovensku ruky preč. Z mocenského hľadiska to znamenalo,
že ring je voľný a zápas o moc sa začal. Generál Lorenc si uvedomoval, že
zásadná zmena spoločenských pomerov je neodvratná. Po víťazstve Solidarity
vo voľbách v Poľsku, otvorení hraníc Maďarska s Rakúskom, ako aj po páde
Berlínskeho múru navyše vedel aj to, že táto zmena spoločenských pomerov
príde veľmi rýchlo.
Na jeseň 1989 sa v Česko-Slovensku hralo o to, kto bude lídrom týchto zmien:
Bude to na poslednú chvíľu zreformovaná komunistická strana alebo to bude
opozícia? A ak to bude zreformovaná komunistická strana, kto bude v čase
zmien na jej čele?
Rozbuška
Lorenc správne predpokladal, že spúšťačom zmien budú opozičné
demonštrácie. Preto sa tak chválil tým, že sa mu podarilo opozíciu
zmanipulovať, aby upustila od masových akcií pri výročí okupácie 21. augusta
1989. Každá masová akcia bola vtedy totiž rizikom, že môže prerásť do
celospoločenskej vzbury. Lorenc predpokladal, že spúšťačom zmien môžu byť
demonštrácie ku Dňu ľudských práv 10. decembra 1989 alebo demonštrácie
pri príležitosti upálenia Jána Palacha v januári 1990. A na tieto termíny
upriamil svoju pozornosť.
Brutálny zásah proti študentom 17. novembra 1989 však udalosti urýchlil.
Tento zásah nebol plánovanou akciou Alojza Lorenca, ako sa o tom často
špekuluje. Práve naopak. Lorenc v priebehu celého dňa neustále zásah
odmietal. A na druhý deň vydal rozkaz, aby ŠtB do udalostí nijako represívne
nezasahovala. Čím sa zaslúžil o to, že zmeny prebehli „nekrvavým“
spôsobom.
Zásah polície proti demonštrantom vyhovoval skôr „zväzákom“ v
komunistickej strane. Za „zväzákov“ považujem napríklad bývalého prvého
tajomníka komunistickej strany v Prahe Miroslava Štepána, Vasiľa Mohoritu a
ďalších vekovo mladších straníckych funkcionárov. Práve títo sa snažili získať
moc odstavením prestarnutého vedenia skompromitovaného v roku 1968.
Tesne pred 17. novembrom sa im to takmer podarilo. Bolo naplánované, že
za Jakešovho nástupcu bude oficiálne označený Miroslav Štepán. Ľuďom
okolo Hegenbarta a Lorenca sa tomu však podarilo zabrániť.
„Zväzáci“ sa potom rozhodli zmeniť stratégiu. Mali pocit, že najskôr treba
získať moc vnútri KSČ, a potom budú mať dosť času manažovať proces
reforiem a zmien v Česko-Slovensku. Práve „zväzáci“ sa snažili na poslednú
chvíľu zdiskreditovať Hegenbarta, Lorenca a ich ľudí – teda svojich
konkurentov v boji o nástupníctvo v KSČ. A využili na to demonštráciu 17.
novembra 1989. Táto demonštrácia bola na rozdiel od opozičných akcií
organizovaná pražskou organizáciou Socialistického zväzu mládeže a bola
oficiálne povolená!
Brutálny zásah pohotovostného policajného pluku 17. novembra mal
zväzákom napomôcť, aby za odporcov zmien označili ľudí z bezpečnostných
zložiek. Zdiskreditovať Lorenca a Hegenbarta sa im podarilo. Na rozdiel od
nich si však „zväzáci“ vôbec neuvedomovali, že zmeny budú oveľa väčšie, než
len akýsi palácový prevrat vnútri KSČ. Udalosti „nezomleli“ len Hegenbarta a
Lorenca, ale aj ich samých.
Alojz Lorenc veľmi rýchlo pochopil, že zmena pomerov práve nastala.
Pochopil tiež, že komunistická strana stratila akúkoľvek schopnosť ich riadiť a
veľmi rýchlo príde o moc. Preto už 1. decembra 1989 dal príkaz na
skartovanie tzv. živých zväzkov ŠtB. Podľa vlastných slov tým chcel chrániť
pred kompromitáciou tých predstaviteľov nového režimu, ktorí dovtedy
spolupracovali so ŠtB. Bol to logický krok. Ako by Lorenc mohol v budúcnosti
riadiť svojich agentov, ak by o ich spolupráci so ŠtB vedeli všetci a nedali by sa
zverejnením svojej spolupráce vydierať?
Začiatkom decembra 1989 prebiehali v objektoch ŠtB dva procesy súčasne.
Prebiehala skartácia dokumentov – niekedy aj vo forme ich pálenia na
dvoroch objektov ŠtB. A súčasne boli v čiernych vreciach odvážané tisíce
dokumentov na neznáme miesta. Dôstojníci ŠtB sa snažili zachrániť, čo sa
dalo. Tieto dokumenty sa nikdy nenašli.
V známom českom filme Pelíšky jeden z hlavných hrdinov hovorieva: „Dávam
boľševikovi rok. Maximálne dva.“ Myslím si, že ak by mal Alojz Lorenc pred
pádom komunistického režimu k dispozícii ešte rok, maximálne dva, zmena
režimu by prebiehala trochu inak. A nebola by spontánna, ale riadená. Za
jeho aktívnej účasti.
Lorencov pád
Napriek tomu, že sa Lorencovi nepodarilo zmenu pomerov v Česko-Slovensku
priamo manažovať, mal celkom dobré predpoklady na to, aby udalosti
naďalej ovplyvňoval. Už sme spomínali, že jednou z jeho stratégií bolo
umiestniť medzi opozičné štruktúry agentov ŠtB. Nasledujúca milá historka zo
začiatku roka 1990 pekne ilustruje, že išlo o vedomú Lorencovu snahu
manipulovať poprevratový vývoj. Jeden z novembrových aktérov vtedy
povedal Lorencovi: „Vy budete mať v každej vláde troch svojich ľudí.“ Lorenc
na to údajne povedal: „To ma podceňujete.“
Mal pravdu. Vo vláde národného porozumenia Mariána Čalfu boli v tom čase
štyria tajní spolupracovníci ŠtB: Podpredsedovia vlády Václav Valeš a Josef
Hromádka, minister poľnohospodárstva a výživy Oldřich Burský a minister bez
portfej Vladimír Príkazský.
Z vlády národného porozumenia Slovenskej socialistickej republiky Milana
Čiča bolo vo zväzkoch ŠtB evidovaných hneď sedem ministrov. Pod krycím
meno „VLÁĎO“ bol ako dôverník evidovaný aj podpredseda vlády Vladimír
Lexa. U dôverníka však nemuselo ísť o vedomú spoluprácu s ŠtB.
Najznámejším vedomým spolupracovníkom ŠtB bol podpredseda vlády Jozef
Markuš, neskorší dlhoročný predseda Matice slovenskej.
Desiatky ďalších Lorencových podriadených z ŠtB, ale aj tajných
spolupracovníkov ŠtB sa stali súčasťou viacerých ponovembrových vlád alebo
vysokými funkcionármi ministerstiev na federálnej úrovni a aj na Slovensku.
Paradoxom je, že ešte aj v prvej komisii Federálneho zhromaždenia na dohľad
nad vyšetrovaním udalostí 17. novembra boli z trinástich členov štyria tajní
spolupracovníci ŠtB. Medzi iným aj advokát a dlhoročný priateľ Václava Havla
Josef Danisz.
Lenže Lorenc nemal dosť času na to, aby mohol svojich agentov efektívne
riadiť. V apríli 1990 bol zatknutý a vzatý do väzby. Celkovo strávil vo väzbe
spolu 11 mesiacov. A keď vyšiel von, doba už bola úplne niekde inde. Plody
jeho práce nevyšli navnivoč, ale zväzkami ŠtB a vydieraním spolupracovníkov
ŠtB sa „zaoberali“ iní. Napríklad Vladimír Mečiar. A Lorenc mal úplne iné
starosti.
Tesne pred rozpadom federácie bol odsúdený na 4 roky väzenia za
nezákonné zatýkanie a šikanovanie približne 300 odporcov komunistického
režimu. Keďže ho však odsúdil český súd v Tábore, po vzniku Slovenskej
republiky Lorenc ako slovenský občan odmietol do väzenia nastúpiť. Na
Slovensku nakoniec proces proti nemu obnovili a slovenským súdom bol v
roku 2002 odsúdený na 15 mesiacov podmienečne s odkladom na tri roky.
Ruské know-how na Slovensku
Po návrate z väzby začal Alojz Lorenc pôsobiť v súkromnej sfére. Stal sa
bezpečnostným konzultantom. Od roku 1992 postupne pôsobil vo firmách
TWIS a TISA, od roku 1995 bol spoločníkom ALFA VS a v roku 2010 jediným
spoločníkom RISC Consulting.
Lorenc začal využívať svoje skúsenosti, kontakty a informácie v prospech tých,
ktorí boli schopní za jeho služby platiť. A to boli v deväťdesiatych rokoch
rýchlokvasení oligarchovia a finančné skupiny, ktoré zbohatli na rozkrádaní
národného majetku. Alojz Lorenc mohol pri svojej práci pre oligarchov využiť
know-how generála Bobkova, ktorý pracoval v tom istom čase pre oligarchov
v Rusku.
Čoskoro sa dostaneme k menám konkrétnych ľudí, pre ktorých pracoval
Lorenc po roku 1989. Ešte predtým sa však pozrieme na to, čo robili neskorší
úspešní oligarchovia tesne pred rokom 1989 a na začiatku deväťdesiatych
rokov.
Z akých pozícií štartovali budúci oligarchovia?
O budúcom úspechu rozhodovali najmä
vzťahy a informácie
O kapitalizme sa často hovorí ako o systéme, v ktorom majú šancu presadiť sa
najmä tí šikovní. Ako nám však ukazuje slovenský príklad budovania
kapitalizmu, najväčším predpokladom na úspech bola dobrá pozícia
vybudovaná ešte za komunizmu. Alebo aspoň dobrý rodinný pôvod či
priateľské vzťahy s ľuďmi, ktorí mali z čias komunizmu vybudované dobré
kontakty a známosti.
Podpredseda vlády Slovenskej socialistickej republiky
Vladimír Lexa bol vysokým komunistickým vládnym činiteľom. Narodil sa v
roku 1937. Bol riaditeľom štátneho podniku Chemolak Smolenice. Neskôr sa
stal šéfom Štátnej plánovacej komisie. Tento orgán komunistického režimu
stanovoval hospodársku politiku štátu. Rozhodoval napríklad o tom, ktorý
podnik bude čo vyrábať a koľko, alebo koľko fabrík, ciest, bytov či materských
škôl sa postaví a kde. Vladimír Lexa mal preto po začiatku privatizácie presný
prehľad o tom, o aký podnik sa vyplatí uchádzať.
V roku 1989 bol Lexa podpredsedom komunistickej vlády. V tejto fukcii
pokračoval aj po novembri 1989 vo vláde Milana Čiča až do volieb v júni 1990.
Po voľbách 1990 bol poradcom vtedajšieho slovenského ministra financií a
neskoršieho prezidenta Michala Kováča.
Syn vysokého komunistického vládneho činiteľa
Ivan Lexa, syn Vladimíra Lexu, sa narodil v roku 1961. V osemdesiatych
rokoch patril medzi „bratislavskú zlatú mládež“, deti prominentov
komunistického režimu, ktoré sa chodili zabávať na diskotéku v hoteli Devín.
Od januára 1991, v tom čase 29-ročný, začal pôsobiť ako šéf sekretariátu
vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara.
Kamarát a spolužiak Ivana Lexu
Jozef Brhel sa narodil rovnako ako Ivan Lexa v roku 1961.
Námestník
Jozef Majský sa narodil v roku 1946. Pred rokom 1989 bol námestníkom v
štátnom podniku Obal, Nové Mesto nad Váhom. Od roku 1982 až do roku
1990 bol námestníkom v štátnom podniku Matador. V roku 1989 založil firmu
SIPOX.
Komunistický bankár
Jozef Tkáč sa narodil v roku 1952. V osemdesiatych rokoch pôsobil ako člen
topmanažmentu Štátnej banky československej. V roku 1990 sa stal
riaditeľom Investičnej banky na Slovensku, neskôr transformovanej na štátnu
Investičnú a rozvojovú banku (IRB).
Syn komunistického bankára
Patrik Tkáč, syn Jozefa Tkáča, sa narodil v roku 1973.
Kamarát a spolužiak Patrika Tkáča
Ivan Jakabovič, kamarát Patrika Tkáča, sa narodil v roku 1972.
Komunistický špión z eštebáckej rodiny
Juraj Široký sa narodil v roku 1953. Jeho otec Juraj Široký st. bol v
päťdesiatych rokoch okresným náčelníkom ŠtB v Levoči. V šesťdesiatych
rokoch prešiel na rozviedku. Pôsobil ako dostojník ŠtB v Rakúsku, Sýrii,
Libanone, Iraku a na Kube. V ŠtB pôsobil aj Širokého strýko a brat Juraja
Širokého st., Ondrej Široký.
Juraj Široký nastúpil do ŠtB v roku 1979. Pôsobil ako komunistický špión pod
krytím diplomata na česko-slovenskom veľvyslanectve vo Washingtone.
Dosiahol hodnosť kapitána a stal sa zástupcom šéfa komunistickej rozviedky v
USA. V roku 1990 sa pokúsil zostať v tajnej službe v službách nového režimu,
ale ako presvedčený zástanca komunistického režimu bol odmietnutý.
Vekslák
Ivan Kmotrík sa narodil v roku 1959. V osemdesiatych rokoch bol
„vekslákom“, obchodoval na čiernom trhu s valutami. Neskôr sa k tomu
vyjadril slovami: „Po práci, keď sa dalo, som išiel, kúpil sto mariek po trinásť
korún a predal po pätnásť.“
Čašník
Vladimír Poór sa narodil v roku 1957. V osemdesiatych rokoch pôsobil ako
čašník a neskôr ako manažér v trnavskej Jednote.
Petrochemik
Slavomír Hatina sa narodil v roku 1947. V Slovnafte začínal v roku 1970 ako
robotník. Neskôr sa stal majstrom a koncom osemdesiatych rokov vedúcim
výroby v Slovnafte. V roku 1990 sa stal šéfom Petrochémie. Od roku 1992 bol
výrobným námestníkom a od roku 1994 riaditeľom Slovnaftu.
Vysokoškolský asistent
Milan Fiľo sa narodil v roku 1967. V rokoch 1989 až 1992 pôsobil ako asistent
na katedre ekonomiky a riadenia priemyslu na Vysokej škole technickej v
Košiciach. Začiatkom deväťdesiatych rokov začal podnikať s Jurajom
Kamarásom a Ladislavom Krajňákom, obchodovali najmä s nerastnými
surovinami.
Elitné komunistické kádre
Jozef Oravkin sa narodil v roku 1968. Jaroslav Haščák sa rovnako ako Marek
Dospiva narodil v roku 1969. November 1989 ich zastihol v Moskve, boli
študentmi MGIMO.
Všetci títo ľudia hľadali po roku 1989 priestor, v ktorom by sa mohli
realizovať. Vzhľadom na svoju minulosť sa väčšinou nemohli hneď po
Novembri ’89 zapojiť priamo do politiky. A preto sa našli v procese, ktorý
budeme volať majetkový štátny prevrat.
Majetkový štátny prevrat
Najjednoduchšie by bolo v celom štáte
na desať minút zhasnúť
Dnešní oligarchovia nám nespadli na Slovensko zrazu z neba. Všetci sa po
roku 1989 zúčastnili na prerozdeľovaní štátneho majetku do súkromných rúk.
Pričom pod slovom „prerozdeľovanie“ mám na mysli najmä rozkrádanie. A
pojmom „súkromné ruky“ mám na mysli najmä ich vlastné ruky.
Do roku 1989 bolo na Slovensku štátne takmer všetko. Od novinových a
zmrzlinových stánkov, cez obchody s potravinami a textilom, čistiarne,
kaviarne, reštaurácie a hotely. Štátne boli pekárne, mlyny, mliekarne,
konzervárne či mraziarne. Štátne boli, samozrejme, aj najväčšie podniky, ako
boli banky, Slovenská poisťovňa, Slovnaft, VSŽ alebo SCP Ružomberok.
Novembrová revolúcia nebola len politickou zmenou, ale aj začiatkom
majetkového štátneho prevratu. Vtedy sme o tom ešte nevedeli, ale celý
tento štátny majetok v hodnote stoviek miliárd korún čakalo rozkrádanie. A
nakoniec väčšinou aj úplné rozkradnutie.
Politickú moc mali v rukách dobrí, ale mocensky naivní ľudia. V Prahe to boli
napríklad Václav Havel alebo Petr Pithart a na Slovensku napríklad Fedor Gál,
Peter Zajac alebo František Mikloško. Títo ľudia žili v kategóriách typu
„sloboda“, „demokracia“ a „slušnosť“.
Ale na ich chrbtoch sa vyviezli hore cynickí ľudia, často prepojení na
komunistickú tajnú políciu ŠtB, ktorí rozmýšľali iba v kategóriách „peniaze“ a
„moc“. Títo ľudia nemali žiadne zábrany, a preto dokázali konať drzo, rýchlo a
veľmi efektívne.
Otázkou dňa vtedy bolo, ako u nás čo najrýchlejšie zaviesť kapitalizmus a
súkromné vlastníctvo. Jednou z odpovedí na túto otázku bola privatizácia.
Tento proces prebiehal vo všetkých krajinách sovietskeho bloku. Metódy,
rýchlosť a načasovanie privatizácie sa však v jednotlivých krajinách líšili. A
odlišne boli nastavené aj podmienky toho, čo sa bude privatizovať, za akú
cenu sa bude privatizovať a kto môže privatizovať.
V Česko-Slovensku malo prípravu ekonomických reforiem a privatizácie na
starosti federálne ministerstvo financií, na čele ktorého pôsobil v rokoch 1989
až 1992 Václav Klaus. Jeho tím sa rozhodol pre čo najrýchlejšiu privatizáciu čo
najväčšieho objemu majetku štátu. Kľúčovou postavou Klausovho tímu bol
jeho námestník a priateľ Dušan Tříska, agent ŠtB. Práve on vtedy na tému
obnovenia súkromného vlastníctva povedal:
„Najjednoduchšie by bolo na desať minút v celom štáte zhasnúť.“
V skutočnosti sa to odohralo priamo pod svetlami reflektorov, ale výsledok
bol veľmi podobný. Pre rýchlosť privatizácie sa totiž nestihli pripraviť
dostatočne dobré zákony, ktoré by štát chránili pred podvodmi. Neboli
pripravené ani kvalitné zákony, ktoré by chránili budúcich malých akcionárov
sprivatizovaných podnikov. A najmä, nikto neskúmal pôvod peňazí, ktoré boli
na privatizáciu použité. Sám Klaus sa vtedy nešťastne vyjadril, že on pojem
„špinavé peníze nezná“.
Česko-Slovensko sa preto v tom čase stalo krajinou, do ktorej chodili
nelegálne štruktúry svoje špinavé peniaze preprať. Stali sme sa eldorádom
napríklad pre taliansku mafiu, ruské a ukrajinské podsvetie, ale aj pre čierne
fondy KGB.
Privatizácia mala nakoniec niekoľko foriem. Nazývali sa „malá privatizácia“,
„priame predaje“ a „kupónová privatizácia“. Ako sa presvedčíte, neskorší
oligarchovia boli počas majetkového prevratu zvýhodnení oproti normálnym
slušným ľuďom. Nielen finančne, ale najmä svojimi stykmi a kontaktmi z čias
komunizmu.
Kontakty na predstaviteľov ŠtB im zabezpečovali potrebné informácie. Styky
so štátnymi úradníkmi im poskytovali prístup k privatizácii. A vzťahy s
manažérmi bánk im zabezpečovali prísun finančných prostriedkov, ktoré
potrebovali na zaplatenie privatizovaných štátnych podnikov.
Vzostup mafie
alebo malá privatizácia
Nie sme ako oni. Lenže ani oni neboli ako my
Malá privatizácia sa začala v januári 1991 a skončila v decembri 1993. Na
území vtedajšieho Česko-Slovenska vtedy prešlo do súkromného vlastníctva
24 359 prevádzkových jednotiek, a to v celkovej hodnote viac ako 33 miliárd
korún. Viac ako 50 percent tvorili obchodné prevádzky - napríklad potraviny a
drogérie, ako aj menšie obchodné domy v okresných mestách. Asi 20 percent
tvorili malé výrobné podniky a podniky komunálnych služieb. Zvyšok tvorili
kaviarne, reštaurácie, malé hotely, zariadenia cestovného ruchu a podobne.
Malú privatizáciu na Slovensku riadilo ministerstvo privatizácie. Jeho šéfom
bol v rokoch 1991 až 1992 Ivan Mikloš, ktorý mal vtedy 31 rokov. A jeho
pravou rukou, ktorá mala na starosti malú privatizáciu, bol v tom čase 27-
ročný Ľudovít Kaník. Ten sa na ministerstvo presadil tak, že bol šéfom
okresnej privatizačnej komisie v Žiari nad Hronom. Jeho komisia predávala
najrýchlejšie na celom Slovensku, a tak si ho minister Mikloš stiahol k sebe na
ministerstvo.
V malej privatizácii sa presadili dve skupiny ľudí. Na prvom mieste to boli takí,
ktorí mali dobré kontakty vybudované počas komunistického režimu. A
potom ešte začínajúci mafiáni. Majetky sa totiž dražili. A práve tieto dve
skupiny boli v dražbách zvýhodnené.
Ak ste sa totiž chceli zúčastniť na privatizačnej dražbe, museli ste mať
finančné zdroje. Obyčajný človek však nemohol mať z čias komunizmu
ušetrenú dostatočne veľkú sumu peňazí. Peniaze mali bývalí exponenti
komunistického režimu, kšeftári, šmelinári a veksláci.
Dlhoročný majiteľ Fun rádia Boris Kollár na to v roku 2011 spomínal takto:
„Ja som to videl napríklad v roku 1989. Tých komunistov, papalášov,
mäsiarov, pumpárov, taxikárov. To bola vtedy elita, lebo mali peniaze.
Komunisti, papaláši, to bolo jasné.
Druhá skupina to boli pumpári, zelovocári, taxikári, vrchní čašníci, veksláci a
toto bola ďalšia elita národa. Jazdili na tých Escortoch, mali prachy, všade
mali známych, všetko vedeli vybaviť. Akonáhle režim padol, tí ľudia zmizli.
Samozrejme, stalo sa, že z 50 vekslákov sa dvaja špičkovo uchytili, alebo z
čašníkov sa jeden výborne uchytil.“
Boris Kollár to vystihol takmer úplne presne: Z bývalých vekslákov sa presadil
medzi top oligarchov Ivan Kmotrík a spomedzi čašníkov Vladimír Poór.
Ak ste nepatrili medzi vyššie opísané skupiny, mali ste ešte druhú možnosť,
ako sa presadiť v malej privatizácii: Požiadať o úver v príslušnej okresnej
pobočke niektorej zo štátnych bánk. V nich však v tom čase ešte stále sedeli tí
istí ľudia ako za komunizmu. A úver poskytli iba tomu, koho poznali a s kým sa
vedeli „dohodnúť“.
Navyše, každý záujemca o úver musel uviesť, na čo chce úver použiť.
Manažéri okresných pobočiek bánk tak mali presný prehľad o tom, kto sa
chce o čo uchádzať a koľko mu na to dali peňazí. Tieto informácie boli pre
„kamošov“ na nezaplatenie. Lepšie povedané, často aj na zaplatenie...
Aby sme nezabudli, ešte tu bola jedna ďalšia možnosť, ako sa úspešne zapojiť
do malej privatizácie. Mohli ste byť mafiánom alebo ste sa s mafiou dohodli.
Dražba potom prebiehala tak, že keď chcel ktokoľvek z účastníkov zdvihnúť
ruku, a tým danú prevádzku vydražiť, hrubokrký mafián k nemu prišiel a
tresol mu po ruke. A potom mu rýchlo vysvetlil, že v skutočnosti o tento
obchod nemá záujem.
Samozrejme, že štát takto prišiel o miliardy korún, ktoré skončili v rukách
mafie. Prostredníctvom malej privatizácie sa navyše mafiáni na Slovensku
zrazu zmenili z vekslákov a dílerov na „ctihodných“ kapitalistických
podnikateľov s reštauráciami, obchodmi a hotelmi.
Tento spoločensky nebezpečný jav si už vtedy uvedomovali viacerí prakticky
zmýšľajúci ľudia. Môj svokor mi rozprával historku, ktorá ilustruje naivitu
vtedajších politických predstaviteľov štátu.
My nie sme ako oni
Svokor sa ako katolík podieľal na aktivitách takzvanej „tajnej cirkvi“ počas
komunizmu. Nežnú revolúciu, samozrejme, privítal a podporoval slovenskú
vládu, ktorá vznikla po slobodných voľbách v roku 1990. Keď videl, ako
prebieha malá privatizácia, navštívil jedného z vtedajších vysokých ústavných
činiteľov.
Snažil sa ho presvedčiť, že by vláda mala uplatniť svoj vplyv na okresné
privatizačné komisie, aby sa malé prevádzky, obchodíky a reštaurácie dostali
aj do rúk ľudí, ktorí bojovali proti komunistickému režimu. Svokor
vtedajšiemu významnému politikovi povedal:
„Ak sa budú k majetku dostávať iba ľudia úspešní v komunistickom režime,
budú prirodzene v politike podporovať bývalých komunistov a staré politické
a ekonomické štruktúry. A noví ľudia v politike budú v obrovskej nevýhode.“
Vysoký ústavný činiteľ mu z dnešného pohľadu neuveriteľne naivne
odpovedal:
„My nie sme ako oni. Nebudeme to nijako ovplyvňovať.“
Noví ponovembroví politici, často bývalí disidenti, to naozaj takmer
neovplyvňovali. A tak mali malú privatizáciu pod kontrolou takmer výlučne
bývalí komunisti, šmelinári a veksláci alebo ľudia s dobrými kontaktmi na
predstaviteľov bývalého režimu. Z nich vznikla prvá ponovembrová „stredná
vrstva“.
Napriek vyššie uvedenému, malá privatizácia ešte nevytvorila „systém“ na
celoslovenskej úrovni. Na to sa zatiaľ rozkradlo, alebo ako hovorieval Ján
Slota „prerozdelilo“, príliš málo majetku. Vznikol však veľký počet malých
„systémov“ na mestskej, okresnej a regionálnej úrovni. Tieto „systémy“ tvorili
čerství privatizéri, šéfovia okresných pobočiek bánk, okresní prokurátori,
sudcovia a policajní funkcionári. Niektorým z nich sa neskôr podarilo stať sa
súčasťou celoštátneho „systému“.
Nástup oligarchov alebo priame predaje
Lexa, Majský, Poór, Rezeš, Hatina, Brhel, Fiľo, Kmotrík
Zatiaľ čo v malej privatizácii sa predávali majetky v hodnote rádovo miliónov
korún, priamymi predajmi sa predávali podniky za stovky miliónov až miliardy
korún. Priamy predaj znamenal, že vláda alebo Fond národného majetku
predali podnik priamo do rúk vybraného záujemcu. Niekedy sa konalo aj
výberové konanie. Väčšinou však bolo vopred pripravené a dohodnuté s
konkrétnym uchádzačom.
Začiatky
Vo veľkej privatizácii mohol človek bez patričných stykov uspieť iba náhodou.
Šancu mali iba tí, ktorí mali kontakty na vysokých funkcionárov ministerstiev
alebo priamo na členov vlády. Takým bol v rokoch 1992 až 1994 napríklad
Vladimír Lexa. Ďalším takým človekom bol Jozef Majský, za komunizmu
obchodný námestník riaditeľa v bratislavskom štátnom podniku Matador.
Majský sa o svojich podnikateľských začiatkoch neskôr vyjadril, že kým ľudia
štrngali na námestiach, on cez hranice prevážal počítače. Dohodol sa s
colníkmi a oni mu zdvihli závoru. Mohol vraj pašovať hocičo, aj drogy, ale
počítače boli vtedy najvýnosnejšie.
Vladimír Lexa začal oficiálne podnikať 1. februára 1991, keď založil obchodné
družstvo LEKOR. Ako stratég sa podieľal na činnosti Harvadských
privatizačných fondov zriadených pre prvú vlnu kupónovej privatizácie. Ale od
roku 1992 sa aktívne zapájal aj do priamych predajov.
Svoju privatizačnú stratégiu mal Lexa dobre premyslenú. Špecializoval sa
najmä na agrosektor, skupoval napríklad mlyny a cestovinárne. Mal prehľad o
všetkom, čo sa v privatizácii dialo. Jeho syn Ivan Lexa totiž v rokoch 1992 –
1994 riadil ako štátny tajomník ministerstvo privatizácie. Za ministra ho
prezident Michal Kováč odmietol vymenovať, tak sa stal ministrom formálne
sám premiér Vladimír Mečiar. Ale ministerstvu reálne šéfoval mladý Lexa.
Začiatok pôsobenia Ivana Lexu v najvyšších poschodiach slovenskej politiky sa
spája so zaujímavým príbehom. Keď sa stal Vladimír Mečiar po voľbách v roku
1990 predsedom slovenskej vlády, prezentoval v médiách, že chce dať šancu
mladým a šikovným ľuďom. Vyzval ich, aby sa prihlásili na konkurz. Neskôr za
jedného z najšikovnejších mladých ľudí, ktorí sa do konkurzu prihlásili, označil
práve Ivana Lexu. A nezostalo len pri slovách.
V januári 1991 bol 29-ročný Ivan Lexa vymenovaný za šéfa sekretariátu
predsedu vlády Vladimíra Mečiara. A hneď vzápätí Vladimír Lexa odchádza z
politiky do biznisu. Logicky, veď politické krytie mu už robil syn Ivan.
Jozef Majský nebol v privatizácii taký prieberčivý ako Vladimír Lexa. Bral
všetko, čo sa dalo kúpiť. Z toho obdobia sa traduje historka, že sa mu raz pri
jednej ceste po Slovensku zapáčil akýsi hotel. Povedal teda svojim ľuďom, že
ho chce kúpiť. Vtedy mu jeho kolegovia povedali, že ten hotel už vlastní.
Majský na to zareagoval pamätnou vetou:
„Boha, aj to je moje?“
Lexa aj Majský boli na Slovensku najúspešnejšími privatizérmi z prvej polovice
deväťdesiatych rokov. Boli jednými z prvých známych slovenských
miliardárov. A mali niečo spoločné. Lepšie povedané, niekoho spoločného.
Po vzniku Slovenskej republiky začal pre Jozefa Majského pracovať Alojz
Lorenc. Majský sa tým vôbec netajil. Naopak, v deväťdesiatych rokoch
minulého storočia sa tým často chválil pred svojimi návštevníkmi v sídle svojej
firmy SIPOX na Červeňovej ulici v Bratislave.
V tom čase žil Majský búrlivým novozbohatlíckym životom a bolo
pochopiteľné, že sa na neho často upierala pozornosť bezpečnostných
orgánov štátu, ale aj mafie. Mal v zásade podobné problémy, ako mal v tom
istom čase v Moskve Gusinskij, pre ktorého pracoval generál Bobkov. Takisto
ako Gusinskij aj Majský sa dostával do situácií, keď mu išlo doslovne o život. A
v takom čase môže dobrý bezpečnostný poradca byť naozaj na nezaplatenie.
V súvislosti s Majským sa z polovice deväťdesiatych rokov traduje aj
nasledujúca príhoda. Človek zabezpečujúci Majského bezpečnosť sa mal cez
svoje zdroje v SIS dozvedieť, že vysoký funkcionár SIS si objednal Majského
vraždu u vtedajšieho šéfa bratislavského podsvetia Miroslava Sýkoru.
Mimochodom, Sýkora študoval tesne pred novembrom 1989 na MGIMO v
Moskve. Podobne Haščák, Dospiva, či neskorší minister zahraničných vecí
Lajčák.
Majský po získaní informácie, že má Sýkora objednávku na jeho hlavu, vyvolal
so Sýkorom stretnutie. Na tejto schôdzke mu údajne povedal: „Ty máš 150
vojakov, ja mám 400 vojakov. Ak sa začneme strieľať, kto nakoniec vyhrá?“
Miroslav Sýkora potom údajne odkázal do SIS, že o túto „prácu“ nemá
záujem.
Ak takýto dobrý bezpečnostný manažment zabezpečoval pre Majského
generál Lorenc, potom sa niet čo čudovať, že sa ním Majský chválil. Otázkou
je, či sa Lorenc Majskému pochválil aj tým, že pravdepodobne v tom istom
čase ako pre neho, pracoval aj pre jeho úhlavného nepriateľa Vladimíra Lexu.
Vzťahy novopečených oligarchov a konkurentov Lexu a Majského boli
pikantné tým, že boli susedia na Červeňovej ulici v Bratislave. Sídlo Sipoxu a
vila Vladimíra Lexu stoja od seba vzdialené doslova na dohodenie kameňom.
Majský aj Lexa sa obaja na začiatku deväťdesiatych rokoch vyhrievali v priazni
Vladimíra Mečiara. Ale po páde druhej Mečiarovej vlády v marci 1994 nastal
zlom.
Lexa zostal podporovateľom Vladimíra Mečiara. Majský začal podporovať
prezidenta Michala Kováča a Moravčíkovu vládu, v ktorej boli zastúpené KDH,
DÚ a SDĽ. Záujmy Lexu a Majského sa preto skrížili: každý podporoval iných
politikov, od ktorých si sľuboval zabezpečenie výhodných obchodov.
Z obchodného hľadiska sa lepšie rozhodol Vladimír Lexa. Najväčší majetok sa
totiž na Slovensku rozdeľoval za tretej Mečiarovej vlády v rokoch 1995 až
1998. A v tom čase pre Lexu pracoval aj generál Lorenc.
Akčné päťky
Vladimír Mečiar sa v roku 1995 rozhodol, že vytvorí „domácu kapitálotvornú
vrstvu“. Rozumel tým bohatých ľudí, ktorí mu budú vďační, že od neho dostali
majetok a budú ho v politike podporovať. Mečiar sa vtedy vyjadril, že radšej
ako zahraničným investorom predá lukratívne podniky „dobrým
podnikateľom - mečiarovcom“.
V každom slovenskom okrese v tom čase vznikla tzv. akčná päťka, ktorej
členmi boli okresní funkcionári vtedy vládnych strán HZDS (dvaja
zástupcovia), SNS, Roľníckej strany Slovenska a Združenia robotníkov
Slovenska. Títo ľudia pravidelne zasadali a rozhodovali o tom, kto dostane aký
majetok alebo podnik v danom okrese, ktorý ešte nebol sprivatizovaný. Vláda
a Fond národného majektu potom toto rozhodnutie posvätili a zúradovali.
Okresní funkcionári rýchlo pochopili, že je zbytočné „prideľovať“ podniky iba
už fungujúcim podnikateľom, keď ich môžu prideliť aj sebe, svojim príbuzným
alebo kamarátom. Štátne podniky sa totiž dali kúpiť za účtovnú cenu a navyše
často na desaťročné splátky. Šéfovia okresných pobočiek bánk, samozrejme,
poslúchali, takže na prvú splátku bolo peňazí dosť, a potom sa vždy zo
sprivatizovaného podniku niečo predalo, aby bolo aj na ďalšie splátky.
Problémom bolo, že títo okresní politickí funkcionári väčšinou nevedeli
podnikať. Za niekoľko rokov potom často podnik rozkradli, následne
skrachovali a ľudia boli vyhodení na dlažbu.
Veľké podniky
S jedlom rástla chuť, a tak za tretej Mečiarovej vlády prišiel čas aj na najväčšie
a najlukratívnejšie slovenské podniky. O ich prerozdelení, samozrejme,
rozhodovali najvyšší štátni činitelia, teda priamo predseda vlády Vladimír
Mečiar, predseda parlamentu Ivan Gašparovič, minister hospodárstva Ján
Ducký alebo šéf SIS Ivan Lexa. Prípadne aj ich blízki spolupracovníci, ako boli
šéfka Mečiarovho sekretariátu Anna Nagyová alebo štátny tajomník
ministerstva hospodárstva Jozef Brhel.
Majetku však bolo ešte veľa, takže sa u najmocnejších mohli za nejakého
uchádzača o privatizáciu prihovoriť aj ďalší ministri alebo štátni funkcionári.
Svoje slovo mohli do privatizácie povedať aj predsedovia koaličných strán SNS
a ZRS, ktorými boli Ján Slota a Ján Ľupták.
Fungovalo to, samozrejme, tak, že úspešný privatizér sa potom „poďakoval“
HZDS, SNS a ZRS, ako aj iným ľuďom zabezpečujúcim jeho privatizáciu. V tom
čase sa rozprávali historky o veľkom trezore, ktorý bol údajne umiestnený v
sídle HZDS na Tomášikovej ulici v Bratislave. Kľúče k tomuto trezoru údajne
mali iba Vladimír Mečiar a Anna Nagyová.
Legendy sa rozprávali aj o firme SPOLOČNÁ ISTOTA blízkej HZDS a Lexovcom,
kde mali údajne končiť provízie z privatizácií. Nebohého ministra
hospodárstva Jána Duckého v tom čase volali Mr. Twenty Percent a nebolo to
vďaka počtu percent HZDS v prieskumoch verejnej mienky...
Nemá zmysel spomínať všetky „predaje“ veľkých štátnych podnikov. Uvediem
iba tie najškandalóznejšie. Bratislavský Slovnaft dostala firma Slovintegra,
ktorú tvorili manažéri Slovnaftu na čele s riaditeľom Slavomírom Hatinom.
VSŽ dostal boss košického HZDS a minister dopravy Alexander Rezeš. Naftu
Gbely dostal šéf trnavského HZDS Vladimír Poór. SCP Ružomberok dostala
trojica Juraj Kamarás, Ladislav Krajňák a Milan Fiľo. Posledný menovaný
neskôr SCP od prvých dvoch kolegov kúpil. Ivan Kmotrík dostal Grafobal
Skalica a aj PNS, ktorá zabezpečovala distribúciu všetkej tlače na celom
Slovensku.
Ako dopadli tieto strategické podniky? Rezešovci stihli priviesť VSŽ do krachu
už začiatkom jesene 1998. Nová Dzurindova vláda potom zmanažovala predaj
ich podstatnej časti americkému koncernu US Steel. Zvyšky VSŽ potom
ovládla Penta. Hatina sa snažil ako vedel, ale nakoniec musel predať Slovnaft
maďarskej skupine MOL.
Vladimír Poór o Naftu Gbely prišiel po voľbách 1998, vrátila sa pod správu
vtedy štátneho SPP. Ostatné sprivatizované firmy si Poór dokázal udržať a
vlajkovou loďou je pre neho dodnes ŽOS Trnava. Milan Fiľo si dokázal SCP
„udržať“. A aj keď väčšinu podniku časom predal zahraničným investorom,
stále si v ňom zachoval vplyv. Ivan Kmotrík si svoje firmy takisto zvládol,
dokonca celkom slušne vyplatil aj malých akcionárov Grafobalu.
Bankové lúpeže
za bieleho dňa
VÚB, Slovenská sporiteľňa, IRB
Bankoví manažéri boli dôležitou súčasťou privatizácie. Na privatizáciu treba
podobne ako na vojnu iba tri veci: Peniaze, peníze a peňeži. Štátne banky
mali v deväťdesiatych rokoch peňazí dosť, takže boli takmer nevyčerpateľným
zdrojom pre začínajúcich oligarchov.
Časom však bankoví topmanažéri prišli na jednoduchú vec. Načo sa trápiť so
speňažovaním privatizovaného majetku, keď sa dá poskytnúť úver? Stačí sa
dohodnúť s kamarátom, ktorý prinesie dobrý podnikateľský projekt a na
tento projekt poskytne štátna banka úver niekoľko desiatok alebo pár sto
miliónov korún.
Trhová ekonomika je, samozrejme, vrtkavá. Občas ani najlepší projekt
nevyjde a peniaze sa banke nevrátia. No ale veď bankoví manažéri ten
kapitalizmus nevymysleli a ku kapitalizmu patrí aj riziko podnikania, nie?
Štátne banky tak často poskytovali úvery, o ktorých sa vopred vedelo, že
nebudú nikdy vrátené.
V polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia boli šéfmi troch najväčších
štátnych bánk Ján Gabriel, Ivan Kiňo a Jozef Tkáč. Ján Gabriel bol prezidentom
VÚB a neskorším poslancom za HZDS. Ivan Kiňo bol prezidentom Slovenskej
sporiteľne a takisto neskorším poslancom za HZDS. Jozef Tkáč bol
prezidentom Investičnej a rozvojovej banky a neskorším 50-percentným
majiteľom J,T.
Investičná a r


Komentáře k článku

Vytvořenou službou P-C.cz - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránek